PANNA MÁRIA – MAJSTERKA ŠŤASTNEJ KAŽDODENNOSTI
Málo mužov pozná každodennú námahu ženy, ktorá je zodpovedná za život v dome. Práca muža má najčastejšie produktívny charakter; jej ovocie možno merať, oceniť, premeniť na peniaze. To sa nedá urobiť s prácou, ktorá buduje rodinu.
Upratovanie, pranie, varenie, obšívanie, šitie, starostlivosť o dieťa alebo o chorého v dome, to je šedá každodennosť mnohých žien zodpovedných za vedenie domu. Taká je vôľa nebeského Otca – služba, ktorá nemá konca. Každé ráno zvestuje znovu vykonávanie tých istých činností, dôležitých pre život domácich.
Šťastná je žena, ktorá chápe tieto svoje práce ako úkon lásky, a teda ich plní pre niekoho. To je jediná šanca, aby námaha, ktorú musí vložiť do týchto málo viditeľných prác, bola prameňom šťastia, a nie znechutenia. Iba láska môže premeniť šedú každodennosť na šťastnú každodennosť. Najviac žien sa stáva svätými v námahe každodennej starostlivosti o deti a muža. Iba Boh pozná toto úsilie, a iba On ho dokáže spravodlivo odmeniť.
Majsterkou zasvätenia ženy do každodenného šťastia je Najsvätejšia Matka. Ona vykonávala všetky práce ženy a matky, aké vykonáva súčasná žena. K tomu patrilo aj pečenie chleba, pradenie vlny a ľanu, tkanie látok potrebných na oblečenie domácich. Ona dokázala toto všetko premeniť na akt lásky k Bohu a k tým, pre ktorých žila.
Dnes iba málo rodičov učí svoje dcéry tomuto najcennejšiemu umeniu, ako premeniť každodenné domáce práce na úkon lásky. To je zasvätenie, ktoré rozhoduje o veľkosti ženy. Ona je strážkyňou domáceho ohniska. Ako často dnes počujeme nariekanie, keď treba stále umývať hrnce, kŕmiť a prebaľovať dieťa; starať sa o staršieho človeka. A ak sa takéto nariekanie zakradne do srdca ženy, každý deň sa stáva veľmi ťažký, niekedy neznesiteľný.
Toto domáce zasvätenie každodennému životu treba zveľaďovať. Treba sa naučiť láske vyjadrenej nie sviatočne prestretým stolom, ale v chuti kávy podanej na raňajky, rýchlo umytého riadu po jedle, čistej utierky a vyblýskanej kuchyne. Treba vedieť, že láska sa stará o suché plienky dieťaťa, o úsmev pre unaveného dedka, o čas na spoločnú večeru.
Láska šťastnej každodennosti má ešte jednu hodnotu: nečaká na to, že domáci postrehnú únavu mamy, že sa poďakujú, že pomôžu. Je šťastná, keď sa jej dostane milej odpovede, ale nediví sa a nestráca nič zo svojej sily a svojej krásy, ak takú odpoveď nedostane.
Umenie zámeny každodennej služby v dome na akt lásky spôsobuje, že dom je ňou naplnený. Láska totiž, to nie sú pekné vyhlásenia. Tie vôbec nemusia byť. Láska, to je čin, ten potrebný, všedný, obyčajný, každodenný. Láska, to je čistá košeľa pre muža, to vyčistená pohovka, to je teplý obed podaný na stôl po návrate domácich, to je umenie súčasného vykonávania niekoľkých prác – pestovania dieťaťa, prípravy obeda a opatery staršieho synčeka, ktorý si v kúte robí domáce úlohy.
Táto láska má byť znakom vďačnosti voči Bohu, plnením Jeho vôle, a teda autentickou láskou a súčasne úkonom lásky voči domácim. Ak je to tak, srdce napĺňa opravdivá svätosť, vysoko odmeňovaná v nebi. Zriedka je totiž postrehnutá a odmenená na zemi.
Túto cestu k svätosti, cestu šťastnej každodennosti, nám vlastne odhaľuje Najsvätejšia Matka. Ona nám ukazuje dom postavený na láske, ktorá sa skladá z tisícich drobností, vykonaných v súlade s Božou vôľou a v duchu lásky k najbližším.
Eduard Staniek
