Pápež František sa modlí pred relikviou sv. Vincenta de Paul počas stretnutia s členmi vincentínskej rodiny
na Námestí sv. Petra vo Vatikáne – ANSA

Vo Vatikáne, 14. októbra 2017

Vatikán 14. októbra – Adorovať, byť pohostinnými a kráčať. To sú tri kľúčové slová príhovoru pápeža Františka, ktorý dnes na Námestí sv. Petra adresoval viac než jedenástim tisíckam zástupcov Vincentínskej rodiny z celého sveta. Členovia jej rôznych vetiev a združení, medzi ktorými boli sestry vincentky, rehoľníci vincentíni, sestry satmárky a ďalšie formy zasväteného života ako aj laické združenia, sa stretli v Ríme na štvordňovom jubilejnom sympóziu pri príležitosti záverečných osláv 400. výročia zrodu charizmy sv. Vincenta de Paul.

Ducha zakladateľa sprítomňovala relikvia jeho srdca, ktoré sa uchováva v Paríži. Za všetkých Svätého Otca pozdravil generálny predstavený vincentínov páter Tomaž Mavrič CM. Prítomná bola aj 120-členná skupina zo Slovenska, ktorú sprevádzal trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch. Program vincentínskeho jubilea vyvrcholí vo Večnom meste zajtra.

Príhovor pápeža Františka Vincentínskej rodine pri 400. jubileu charizmy sv. Vincenta de Paul

„Drahí bratia a sestry,

ďakujem za vaše vrúcne prijatie a ďakujem generálnemu predstavenému za uvedenie tohto nášho stretnutia.

Zdravím vás a spoločne s vami ďakujem Pánovi za štyristo rokov vašej charizmy. Sv. Vincent vyvolal obrovskú vlnu lásky, ktorá trvá storočia. Vlnu lásky, ktorá vyšla z jeho srdca. Práve preto tu dnes máme relikviu, ktorou je srdce sv. Vincenta. Chcel by som vás dnes povzbudiť, aby ste pokračovali na tejto ceste, ponúknuc vám tri jednoduché slovesá, o ktorých si myslím, že sú veľmi dôležité pre vincentínskeho ducha, ale tiež pre kresťanský život vo všeobecnosti: adorovať, prijímať a kráčať.

Adorovať. Výzvy sv. Vincenta pestovať vnútorný život a venovať sa modlitbe, ktorá očisťuje a otvára srdce, sú nespočetné. Pre neho je modlitba základom. Je to každodenný kompas, je akoby príručkou života, je – ako to napísal – «veľkou knihou ohlasovateľa»: len ak sa modlíme, čerpáme od Boha lásku, ktorú máme vlievať svetu; jedine modliac sa je možné dotýkať sa sŕdc ľudí pri ohlasovaní evanjelia (porov. List A. Durandovi, 1658).

Pre sv. Vincenta však modlitba nie je len povinnosťou a už vôbec nie akousi množinou formúl. Modlitba znamená zastaviť sa pred Bohom, aby sme boli s ním, aby sme sa venovali jednoducho jemu. Toto je tá najčistejšia modlitba, tá, ktorá vytvára priestor Pánovi a jeho chvále a ničomu inému: adorácia.  

Keď sme objavili adoráciu, stáva sa nám nevyhnutnosťou, lebo je čistou intimitou s Pánom, ktorá dáva pokoj a radosť a zbavuje trápení života. Preto keď bol niekto zvlášť pod stresom, sv. Vincent mu radil aj to, aby zotrval v modlitbe «bez napätosti, vrhajúc sa k Bohu jednoduchými pohľadmi, bez snahy dosiahnuť jeho prítomnosť citovým úsilím, ale odovzdaním sa mu» (List G. Pesnelleovi, 1659).

To je adorácia: postaviť sa pred Pána, s úctou, pokojne a v tichu, dajúc prvenstvo jemu, odovzdajúc sa mu v dôvere. A potom ho poprosiť o jeho Ducha, aby prišiel k nám a zložiť svoje starosti na neho. Tak sa súčasťou adorácie stávajú aj ľudia v núdzi, naliehavé problémy, ťažké a zložité situácie; takže sv. Vincent žiadal «adorovať v Bohu» dokonca aj tie záležitosti, ktoré len ťažko chápeme a akceptujeme (porov. List F. Getovi, 1659).

Ten, kto adoruje, kto navštevuje živý zdroj lásky, nemôže sa ním takpovediac „nenakaziť“. A začína sa správať k druhým tak, ako sa Pán správa k nemu: stáva sa milosrdnejším, chápavejším, ochotnejším, prekonáva vlastnú strnulosť a otvára sa druhým. 

Takto sa dostávame k druhému slovesu: byť pohostinnými. Keď počujeme toto slovo, prichádza nám okamžite na myseľ niečo, čo treba vykonať. V skutočnosti však pohostinnosť predstavuje oveľa hlbšiu schopnosť: nevyžaduje len urobiť niekomu miesto, ale byť ľuďmi, ktorí prijímajú, sú ochotní, naučení obetovať sa pre druhých. Tak ako Boh voči nám, tak aj my voči druhým.

Pohostinne prijať znamená uviesť na správnu mieru vlastné „ja“, napriamiť spôsob myslenia, pochopiť, že život nie je mojim súkromným vlastníctvom a že čas mi nepatrí. Je to pomalé odpútavanie sa od všetkého, čo je moje: od môjho času, môjho odpočinku, mojich práv, mojich plánov, môjho programu. Ten, kto pohostinne prijíma, zrieka sa svojho „ja“ a necháva vstúpiť do života „ty“ a „my“.

Pohostinný kresťan je opravdivým mužom a ženou Cirkvi, lebo Cirkev je Matkou, a matka pohostinne prijíma život a sprevádza ho. A tak, ako sa syn podobá matke, majúc jej črty, tak kresťan nesie tieto črty Cirkvi. Takže naozaj verným synom Cirkvi je ten, kto pohostinne prijíma, kto bez lamentovania vytvára svornosť a spoločenstvo a s veľkodušnosťou zasieva pokoj, aj keď mu to nie je opätované.

Nech nám sv. Vincent pomôže doceniť toto cirkevné «DNA» prijatia, ochoty a spoločenstva, aby sa z nášho života vytratila «akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba» (Ef 4,31).

Posledným slovesom je kráčať. Láska je dynamická, vychádza zo seba. Ten, kto miluje, nesedí v kresle hľadiac dokola v čakaní na príchod lepšieho sveta, ale s nadšením a jednoduchosťou vstáva a ide. Sv. Vincent to povedal dobre: «Naším povolaním je teda ísť, a nie iba do jednej farnosti alebo len do jednej diecézy, ale ísť do celého sveta. A čo tam? Zapaľovať srdcia ľudí, robiť to, čo robil Boží syn; on, ktorý prišiel priniesť do sveta oheň, aby ho zapálil svojou láskou» (Konferencia z 30. mája 1659).

Toto povolanie je trvalo platné pre všetkých. Každému kladie otázky: „Kráčam v ústrety druhým, ako to chce Pán? Prinášam tam, kam idem tento oheň lásky, alebo ostávam uzavretý, aby som sa ohrieval pri vlastnom kozube?“

Drahí bratia a sestry, ďakujem vám, že ste v pohybe na cestách sveta, tak ako by to sv. Vincent od vás žiadal aj dnes. Želám vám, aby ste sa nezastavili, ale naďalej denne čerpali z adorovania Božiu lásku a šírili ju vo svete cez dobrú nákazlivosť lásky, ochoty a svornosti. Žehnám všetkých vás i tých chudobných, ktorých stretávate. A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ej, jb-

Na stiahnutie TU!

Vo Vatikáne, 27. septembra 2017

Drahí bratia a sestry!
Pri príležitosti 400. výročia charizmy, z ktorej sa zrodila vaša Vincentská rodina, vám chcem adresovať slová vďačnosti a povzbudenia. Zároveň chcem vyzdvihnúť hodnotu a aktuálnosť svätého Vincenta de Paul.

Svojou cestou života kráčal vždy otvorený na poznávanie Boha i seba samého. Jeho neustále hľadanie bolo umocnené silou milosti: ako pastier zažil ohromujúce stretnutie s Ježišom – Dobrým Pastierom v osobe chudobných. To sa potvrdilo najmä vo chvíli, keď sa nechal osloviť pohľadom človeka prahnúceho po milosrdenstve a životnou situáciou rodiny, ktorá všetko postrádala. Práve vtedy zachytil pohľad Ježiša, ktorý ho rozrušil a vyzval, aby už nežil pre seba, ale bezvýhradne mu slúžil v chudobným, ktorých Vincent de Paul neskôr nazve: „naši páni a učitelia“ (Korešpondencia, príhovory, dokumenty, XI, 393). Jeho život sa teda zmenil na neustálu službu až do jeho posledného dychu života. Jeden citát z Písma dal zmysel jeho poslaniu: „Poslal ma hlásať Radostnú zvesť chudobným.“ (porov. LK 4,18)

Pocítil silnú túžbu po tom, aby Ježiša spoznali aj chudobní, a preto sa rozhodol intenzívne o ňom kázať počas ľudových misií a osobitnú pozornosť venovať formácii kňazov. Používal jednoduchý spôsob, svoju „malú metódu“, to znamená kázať najprv svojím vlastným životom a až potom slovami, úplne jednoducho, zrozumiteľne a priamo. Duch Svätý si z neho urobil nástroj, ktorým roznietil v Cirkvi elán veľkodušnosti. Svätý Vincent inšpirovaný prvými kresťanmi, ktorí mali „jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4,32), zakladal „Bratstvá“, aby sa starali o najchudobnejších ľudí, žili v spoločenstve a s radosťou dávali do spoločného svoje vlastné prostriedky. Mali to robiť v istote, že Ježiš a chudobní sú najvzácnejším pokladom, a pretože – ako zvykol rád opakovať – „keď ideš navštíviť chudobného, stretneš sa s Ježišom“.

Z tohto „horčičného zrnka“ zasiateho v roku 1617 vzišla Misijná spoločnosť a Spoločnosť dcér kresťanskej lásky. Neskôr sa rozvetvovalo do ďalších inštitútov a spolkov, až sa stalo veľkým stromom (porov. Mk 4, 31-32) – vašou rodinou. Ale všetko začalo týmto maličkým horčičným zrnkom: Svätý Vincent nikdy nechcel byť vedúcou osobnosťou či lídrom, ale „zrnkom“. Bol presvedčený, že pokora, láskavosť a jednoduchosť sú základnými podmienkami na zrealizovanie zákona semienka, ktoré dáva život práve vtedy, keď odumiera (porov. Jn 12, 20-26). To je jediný zákon, ktorý robí kresťanský život plodným, zákon, pri ktorom darovaním dostávame, strácaním sa nachádzame a skrývaním sa žiarime. Svätý Vincent bol tiež presvedčený, že to človek nemôže robiť sám, ale spoločne – ako Cirkev, ako Boží ľud. Tu by som rád pripomenul jeho prorockú intuíciu, vďaka ktorej vyzdvihol výnimočné ženské schopnosti, ktoré sa prejavili v duchovnej zdatnosti a ľudskej citlivosti svätej Lujzy de Marillac.

„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“, (Mt 25,40) hovorí Pán. K podstate Vincentskej rodiny patrí hľadanie „najchudobnejších a najviac opustených“ s hlbokým vedomím, že nie sme „hodní poskytnúť im svoje nepatrné služby“ (Korešpondencia, príhovory, dokumenty, XI, 393). Prajem si, aby tento rok vzdávania vďaky Pánovi a prehĺbenia charizmy bol príležitosťou na uhasenie smädu pri prameni, na osvieženie sa pri žriedle pôvodného ducha. Nezabudnite, že pramene milosti, z ktorých pijete, vytryskli zo sŕdc neochvejne zakotvených v láske, zo „vznešených vzorov lásky“ (Benedikt XVI., Encyklika Deus caritas est, 40). Rovnakú sviežosť prinesiete iba vtedy, ak upriamite svoj pohľad na skalu, z ktorej všetko vytrysklo. Touto skalou je chudobný Ježiš, ktorý žiada, aby sme ho spoznali v človekovi, ktorý je chudobný a bezmocný. Pretože je tu. A vy zas, keď sa stretáte s krehkými existenciami doráňanými ťažkou minulosťou, ste povolaní stať sa skalou: nie však tvrdou a neochvejnou, ani nie necitlivou na utrpenie. Máte sa stať mocným oporným bodom, pevne odolávajúcim rizikám doby, odolným voči nepriazni, pretože „pozeráte na skalu, z ktorej ste vytesaní a na hĺbku studne, z ktorej ste vykopaní“ (Iz 51,1). Takto ste povolaní ísť na periférie ľudského údelu a niesť tam nie svoje schopnosti, ale Pánovho ducha, „Otca chudobných“. Hojne vás rozsieva po svete ako semená, ktoré klíčia z vyprahnutej zeme, ako balzam útechy pre toho, kto je ranený, ako oheň lásky, ktorý dokáže rozohriať toľké srdcia skrehnuté opustenosťou a stvrdnuté odmietnutím.

V podstate sme všetci povolaní piť zo skaly, ktorou je Pán a uhasiť smäd sveta láskou, ktorá pochádza od Neho. Láska je srdcom Cirkvi, je dôvodom jej činnosti a dušou jej poslania. „Láska je zlatou niťou celej sociálnej náuky Cirkvi. Každá zodpovednosť a angažovanosť, vytýčená v tejto náuke, čerpá z lásky, ktorá je podľa Ježišovho učenia syntézou celého Zákona.“ (Benedikt XVI., Encyklika Caritas in veritate, 2). To je cesta, ktorou máme kráčať, aby Cirkev bola stále viac matkou a učiteľkou lásky, s čoraz silnejšou a štedrejšou láskou medzi vami i voči všetkým ľuďom (porov. 1 Sol 3,12): zhoda a komúnia vo vnútri Cirkvi, otvorenosť a prijatie výziev zvonku, odvaha zrieknuť sa toho, čo by mohlo byť výhodou, aby sme vo všetkom nasledovali Pána a naplno objavili seba samých a zo zdanlivej slabosti lásky urobili jediný dôvod svojej hrdosti (porov. 2 Kor 12,9). Veľmi aktuálne sú slová Koncilu, ktoré v nás rezonujú: „Ježiš Kristus […] hoci bol bohatý, stal sa chudobným. Tak aj Cirkev, hoci potrebuje ľudské prostriedky, aby mohla plniť svoje poslanie, nie je ustanovená na to, aby hľadala svetskú slávu, ale aby aj svojím vlastným príkladom šírila skromnosť a sebazaprenie. Veď aj Otec poslal Krista, aby hlásal evanjelium chudobným… podobne Cirkev zahŕňa láskou všetkých, ktorých sužuje ľudská krehkosť, ba v chudobných a trpiacich spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa, snaží sa zmierňovať ich nedostatok a chce v nich slúžiť Kristovi.“ (II. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 8)

Svätý Vincent to praktizoval po celý svoj život a aj dnes sa prihovára každému z nás i všetkým členom Cirkvi. Svojím svedectvom nás pozýva, aby sme vždy kráčali cestou a boli pripravení nechať sa prekvapiť Pánovým pohľadom i jeho Slovom. Žiada od nás chudobu srdca, totálnu disponovanosť a nefalšovanú pokoru. Pobáda nás k bratskému spoločenstvu medzi nami a k odvážnej misii vo svete. Prosí nás, aby sme sa oslobodili od zložitého vyjadrovania, od egocentrických rečí sústredených na seba i od naviazanosti na materiálne dobrá, ktoré nás môžu na chvíľu uspokojiť, no nemôžu nám dať Boží pokoj a dokonca sú často prekážkou v plnení misie. Vyzýva nás, aby sme investovali do kreativity lásky s autentickosťou „srdca, ktoré vidí“ (porov. Benedikt XVI., Encyklika Deus Caritas est, 31).

Láska sa totiž neuspokojí len s dobrými návykmi z minulosti, ale dokáže meniť aj prítomnosť. A to je ešte potrebnejšie v dnešnej dobe, v meniacej sa spletitosti súčasnej globalizovanej spoločnosti, kde niektoré formy almužny a pomoci, aj keď zdôvodnené veľkorysými úmyslami, môžu podporovať určité formy zneužívania, nelegálnosti a neprinášať skutočný a trvalý pokrok. Z tohto dôvodu je vynaliezavosť v láske, organizované zbližovanie sa a investovanie do formácie aktuálnym učením, ktoré máme od svätého Vincenta. Jeho príklad nás zároveň povzbudzuje, aby sme ponúkali priestor a čas chudobným, novodobým chudobným, príliš početným chudobným dnešnej doby, a aby sme prijali za svoje ich myšlienky i ťažkosti. Kresťanstvo bez kontaktu s tými, ktorí trpia, sa stáva neinkarnovaným kresťanstvom, ktoré nie je schopné dotýkať sa Kristovho tela. Je potrebné stretávať sa s chudobnými, dávať prednosť chudobným, nechať zaznieť ich hlas, aby vplyvom dnešnej chvíľkovej kultúry nebola ich prítomnosť zredukovaná na mlčanie. Pevne dúfam, že slávenie svetového dňa chudobných – 19. novembra – nám pomôže v našom „povolaní nasledovať Ježiša chudobného“, stávať sa „čoraz viac a čoraz lepšie konkrétnym znakom Kristovej lásky k tým najmenším a najnúdznejším“ a odpovedať „na kultúru vyraďovania a plytvania“ (Posolstvo k 1. svetovému dňu chudobných „Nemilujme slovami, ale skutkami“, 13. júna 2017).

Pre Cirkev i pre vás vyprosujem milosť nachádzať Pána Ježiša v hladnom a smädnom bratovi, v cudzincovi, v človekovi zbavenom odevu i dôstojnosti, v chorom a uväznenom, ale aj v tom, ktorý je nerozhodný, nevedomý, ponorený v hriechu, zarmútený, nevzdelaný, ustráchaný či nepríjemný. Prosím, aby sme v Ježišových oslávených ranách našli silu lásky, šťastie zrnka, ktoré umieraním dáva život, plodnosť skaly, z ktorej prýšti voda, radosť zo schopnosti vyjsť zo seba a ísť do sveta bez nostalgie za minulosťou, ale s dôverou v Boha, s tvorivým prístupom k výzvam dneška i zajtrajška, pretože – ako hovorieval svätý Vincent – „láska je nekonečne vynaliezavá“.

Vo Vatikáne, 27. septembra 2017
Spomienka na svätého Vincenta de Paul
svätý otec František

Na stiahnutie TU!